Jozef Ľudovít Holuby

Jozef  Ľudovít Holuby /nar. 25.3.1836 – 15.6.1923/ botanik, národopisec- etnograf, historik, ale i archeológ, vedec  svetového mena- takýmto polyhistorom bol počas celého činorodého života  evanjelický farár  Holuby. Ak by sme chceli, nájdeme oblastí jeho záujmu oveľa viac.

Uvedomelý slovenský národovec bol pritom mimoriadne skromným, pracovitým človekom, uznávaným odborníkom,  autorom stovky vedeckých štúdií, ktoré  uverejňovali domáce i zahraničné časopisy a ročenky. Ocenením jeho celoživotného úsilia v botanike boli viaceré vysoké vyznamenania, stal sa napr. čestným doktorom Karlovej univerzity, čestným  členom Česko- slovenskej botanickej spoločnosti.

Narodil sa 25. marca 1836 ako syn evanjelického farára v Lubine, ale korene jeho predkov siahajú do Čiech. Od r. 1847 študoval na gymnáziu v Modre, potom na evanjelickom lýceu v Bratislave teológiu, ale paradoxne ho práve tam zaujala práve botanika- v r. 1856 sa stal členom prírodovedeckého spolku, čo bolo pre študentov  veľké vyznamenanie. Po skončení štúdia teológie  prijal r. 1858 Holuby miesto vychovávateľa v Bratislave, jeden semester pobudol na univerzite  vo Viedni. Ako kaplán potom nastúpil do Skalice, tento krátky pobyt  preňho znamenal veľa, čulé styky so susednou Moravou vyhovovali mladému botanikovi, postupne spoznával flóru nielen západnej časti Slovenska. Od r. 1861 nastúpil  za farára na evanjelickú faru do Zemianskeho Podhradia, kde botanizoval do konca života, poznal všetky doliny okolia až po susednú Moravu. Svoje viac ako dvadsaťpäťročné bádanie  spísal do knižky  Flóra Trenčianskej župy.

Zomrel u dcéry 15. júna 1923 v Pezinku, kde je aj pochovaný.

V knihe Rozpomienky opisuje J. Ľ. Holuby: “Na spodku  lúky na temeni Javoriny, kde sa už javorový a bukový les začína, je studnička s pramenitou vodou. Nad ňou je na lúke skopaná široká a dlhoká terasa, pravda, teraz už husto trávou zarastená. Od tých čias, keď zemský pán gróf Erdödy si zobral za manželku krásnu Elizu, dcéru viedenského fiakristu. Po nádhernej svadbe vo Viedni si gróf doviedol mladú ženu na svoje statky. Ale ešte odbavoval  veľkú hostinu pre mnohé panstvá na Javorine. Aby mali kde hostia tancovať, museli grófovi poddaní na svahu lúky blízo studničky terasu skopať, urovnať, zem ubiť a okolo terasy stromky javorové vysadiť. Museli cez horu a kopanice cestu do dobrého stavu upraviť, aby sa panstvo mohlo pohodlne až na vrch Javoriny dostať.”